Zmena daňovej rezidencie a zahraničná daňová strata

V roku 2012 spoločnosť požiadala českého správcu dane o možnosť odpočítať od základu dane z príjmov právnických osôb daňovú stratu, ktorá jej vznikla v roku 2007 v Holandsku. Český správca dane požiadavku zamietol s odôvodnením, že zákon o dani z príjmov neupravuje odpočítanie daňovej straty v prípade zmeny daňovej rezidencie a nepripúšťa prenos takejto straty z iného členského štátu.

Otázky položené ESD

Prípad sa postupne dostal pred Najvyšší správní soud (NSS) v Českej republike. Dotknutá spoločnosť zastávala názor, že nemožnosť odpočtu predmetnej straty z roku 2007, ktorú si už nemôže v Holandsku uplatniť, je nedôvodným obmedzením slobody usadiť sa garantovanej Zmluvou o fungovaní Európskej únie.

NSS položil ESD tieto otázky:

• či možno pod pojem slobody usadiť sa zaradiť premiestnenie miesta vedenia spoločnosti;
• či je vnútroštátna právna úprava, ktorá neumožňuje subjektu z iného členského štátu pri zmene daňovej rezidencie uplatniť stratu vzniknutú v inom členskom štáte, v rozpore s príslušnými článkami Zmluvy o fungovaní Európskej Únie (ZFEÚ).

Rozdelenie daňovej právomoci medzi členskými štátmi

V prípade prvej otázky ESD rozhodol, že premiestnenie miesta vedenia spoločnosti do iného členského štátu bez toho, aby toto jej premiestnenie malo vplyv na jej postavenie ako spoločnosti založenej podľa holandského práva, spadá pod slobodu usadiť sa podľa článku 49 ZFEÚ a spoločnosť sa môže odvolávať na tento článok.

Pri druhej otázke sa ESD zaoberal tým, či tento článok zabraňuje štátu prijať takú právnu úpravu, ktorá zamedzuje daňovníkovi uplatniť daňové straty vzniknuté v inom členskom štáte. ESD zdôrazňuje, že ZFEÚ nezaručuje spoločnosti neutrálnosť zdanenia, ak premiestni miesto svojho skutočného vedenia z jedného členského štátu do iného, a to z dôvodu rozdielnych daňových právnych predpisov jednotlivých členských štátov. ESD ďalej uzatvára, že cieľom českej právnej úpravy je zachovať rozdelenie daňovej právomoci medzi členskými štátmi a zamedziť tak riziku dvojitého odpočítania daňových strát. Keďže Česká republika, štát do ktorého spoločnosť premiestnila miesto svojho vedenia, nemala nad spoločnosťou daňovú právomoc v roku, kedy spoločnosť vykázala daňovú stratu, Česká republika nemôže byť nútená zohľadniť daňovú stratu vzniknutú v Holandsku.